Späť na články

Právo na odpočítanie DPH z reklamných služieb existuje aj keď neprinesú nových klientov

Záver, že právo na odpočítanie DPH z reklamných služieb možno daňovému subjektu priznať len v prípade preukázania ich konkrétnych ekonomických výsledkov pre podnikateľskú činnosť daňového subjektu, je nesprávny a súčasne nezohľadňuje ustálenú judikatúru. Vyplýva to z rozsudku Najvyššieho súdu SR.

Predmet sporu

Naši kolegovia z KPMG Legal s.r.o. uspeli v ďalšej daňovej kauze. V tomto prípade zastupovali klienta v daňovom spore týkajúcom sa práva na odpočítanie DPH z reklamných služieb.

Správca dane v tomto spore posudzoval podmienky na priznanie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 Zákona o DPH.[1] Právo daňového subjektu na odpočítanie DPH správca dane neuznal z dôvodu, že reklamné služby dodané daňovému subjektu vyhodnotil ako ekonomicky neefektívne.

Podľa správcu dane  ich daňový subjekt nepoužil na dodávky vlastných tovarov a služieb ako platiteľ a nepreukázal, že reklamné služby použil v ďalších zdaňovacích obdobiach pre vlastné podnikanie v predmete podnikania, a to s konkrétnymi ekonomickými vplyvmi fakturovaných reklamných služieb na svoju podnikateľskú činnosť.

V tejto súvislosti od daňového subjektu vyžadoval preukázanie konkrétneho prínosu reklamy na výsledky jeho podnikania, pričom efektivitu reklamných služieb u daňového subjektu posudzoval výlučne podľa toho, koľko nových odberateľov získal.

Správca dane súčasne argumentoval, že daňový subjekt sa nepotreboval zviditeľňovať u obchodných partnerov, s ktorými podnikal už v minulosti, a nárok na odpočítanie DPH na takéto reklamné služby nepriznal.

Závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („Najvyšší súd“)[2]

Podľa názoru Najvyššieho súdu i reklama, ktorá priamo neviedla k uzavretiu nových zmlúv (s novými klientami), môže byt' považovaná za zdaniteľný obchod použitý na dodávky tovarov a služieb platiteľa. Podmienkou je, že prijaté reklamné služby spÍňajú definíciu reklamy a sú z hľadiska rozsahu, vynaložených nákladov, miesta a spôsobu prezentácie, prípadne ďalších relevantných okolností, primerané podnikateľskej činnosti platiteľa.

Daňové orgány podľa Najvyššieho súdu nemôžu podmieňovať priznanie práva na odpočítanie dane z takýchto zdaniteľných obchodov efektívnosťou reklamy. V praxi by to znamenalo, že platiteľ by  si mohol odpočítať daň len z takých prijatých reklamných činností, ktoré priamo a bezprostredne viedli k uzavretiu nových kontraktov, z ktorých dosiahol platiteľ obrat.

V tejto súvislosti Najvyšší súd poukázal aj na svoju skoršiu súvisiacu judikatúru (najmä rozsudok Najvyššieho súdu vo veci sp. zn.: 3Sžf/66/2007 zo dňa 6.3.2008), kde dospel súd k záveru, že „V prípade preukazovania vecnej súvislosti nákladov vynaložených na reklamu sa priame dôkazy uplatňujú v obmedzenej miere. Miera ovplyvnenia ľudského správania sa reklamou nie je exaktne merateľná. Ako pomocné kritérium je možné preskúmať kauzu (bezprostredný hospodársky dôvod) vynaloženia nákladov na reklamu...‟

Najvyšší súd teda rozhodol, že správca dane nesmie k reklame pristupovať ako k výdavku, ktorý je spôsobilý sa prejaviť exaktne, v konkrétnom čase a priestore ako faktor ovplyvňujúci dosahovanie príjmov. Správca dane je povinný posudzovať či reklama zodpovedá tomu, čo daňový subjekt ponúka na trhu, a nie sa zameriavať výlučne na to, do akých nových obchodných vzťahov platiteľ vstúpil v  dôsledku dodaných reklamných služieb.

 

[1] Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

[2] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6.3.2018, sp. zn.: 1Sžf/64/2016

 

Máte otázku? Napíšte nám.

Vaše otázky zodpovedia naši odborníci

Spýtajte sa nás
Zdieľať článok